Životopis

September 8th, 2010

Významný slovenský realistický prozaik Martin Kukučín( vl. menom dr. Matej Bencúr) mal túlavo- nepokojný život. Narodil sa 17. mája 1860 v dolnooravskej dedinke Jasenová. Vyrastal v rodine roľníka a od detstva si osvojoval nazeranie a myslenie prostého dedinského človeka. Dôkladne poznal všednú i sviatočnú tvar života na slovenskej dedine, stretával sa s jej originálnymi postavami, zažíval jej veselé i tragické príbehy. Pocit stotožnenia sa s dedinským kolektívom bol základným pocitom jeho detstva. Keďže mal ešte troch súrodencov ,dvoch bratov a sestru, a dobre sa učil, rodičia ho poslali študovať na revúcke gymnázium. Veselé študentské príhody z tých čias spracoval v rade próz ,ale najmä v novele Mladé letá. Štvrtú triedu gymnázia začal v Martine a dokončil v Banskej Bystrici. Po zatvorení slovenských stredných škôl odišiel roku 1875 na maďarský učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom. Tam sa spriatelil so spolužiakom Antonom Bielkom a spolu neskôr vydávali Besiedky a Slovenský kalendár. Po absolvovaní učiteľského ústavu roku 1877 chcel pokračovať na ,,vyššej preparandii‘‘ v Pešti, kde sa pripravovali učitelia pre meštianske školy, ale pre nedostatok finančných prostriedkov sa štúdia vzdal a nastúpil na učiteľské miesto v rodnej Jasenovej. V Jasenovej učil v rokoch 1877-1884 a tam začal i literárne tvoriť. Okrem toho súkromne pripravoval zemianske deti na skúšky v kežmarskom gymnáziu a zároveň s nimi robil skúšky aj on. Túžba po ďalšom vzdelaní, a najmä po väčšej osobnej slobode, ktorú v cirkevnej škole nemal, ho podnecovala k ďalšiemu štúdiu. Keď roku 1885 zmaturoval na gymnáziu v Šoprone, chcel sa zapísať na bratislavskú teologicku fakultu , no vidiac tu protislovenské ovzdušie, rozhodol sa pre štúdium medicíny v Prahe, kam odišiel spolu s Dušanom Makovickým, neskorším osobným lekárom L.N.Tolstého.
Za pražského pobytu(1885-1893) sa Bencúr jednak pripravoval na budúce povolanie ,jednak sa oboznamoval s českým prostredím, najmä literárnym, a zároveň pokračoval v tvorbe. Rozvinutejší český život, nové myšlienkové prúdy (pozitivizmus, tolstojizmus, masarykizmus), širšia rozhľadenosť po domácej i svetovej umeleckej produkcii viedli k prehĺbeniu Kukučínovho umeleckého obrazu života, ku rozvinutiu jeho tvorivých schopnosti. Praha v rozhodujúcej miere zasiahla aj do životných osudov mladého lekára a spisovateľa. V rodine mestského intendanta Neureuthera, kde istý čas býval, sa zoznámil s príslušníkmi významnej chorvátskej rodiny Didolicovcov a ich prostredníctvom sa dostal ako lekár do Seliec, na ostrov Brač.
Do Seliec prišiel Kukučín roku 1894. Mali vredy asi dvetisíc obyvateľov a patrili k nim ešte dedinky Povlje,Sumartrin., Novo Selo a lazy. ,,Šor dottor‘‘, ako tu volali Mateja Bencúra, sa oboznamoval s novým prostredím, problémami aj ľuďmi a svoje poznatky i zážitky zachytával v cykle krátkych próz i v najvýznamnejšom predprevratovom slovenskom románe Dom v stráni. Hoci tužil po Slovensku, manželstvom s Pericou Didoličovou sa pripútal k Dalmácii. Ale aj odtiaľ toku 1907 Bencúrovci odišli do Južnej Ameriky, najprv do Argentíny, potom do Chile, kde sa Kukučín po nostrifikačných skúškach stal lekárom kolónie chorvátskych vysťahovalcov v mestečku Punta Arenas. So Slovenskom postupne prerušil spojenie, poveriac ešte Jozefa Škultétyho starostlivosťou o vydávanie svojich Zobraných spisov, Skúsenosti získané V Južnej Amerike poslúžili spisovateľovi pre časť poprevratovej tvorby, najmä pre jeho cestopis Prechádzka po Patagónii a román Mať volá.
Z Ameriky sa vrátil Kukučín v lete 1922, keď si usporiadal niektoré hospodárske záležitosti a keď sa medzinárodné pomery skonsolidovali. Na Slovensku zbieral materiál pre cyklus historických próz. Znechutený pomermi buržoáznej ČSR, odišiel roku 1924 opäť do Južnej Ameriky. Na jar 1926 sa vrátil i s chorou manželkou do Záhrebu a neskoršie sa usadil v kúpeľnom mestečku Lipik. Pokračoval v literárnej i publicistickej činnosti. V apríli 1928 ochorel na zápal pľúc. Choroba sa rapídne zhoršovala, nastali komplikácie, ktoré starnúci organizmus nevydržal. V pondelok 21.maja 1928 sa rozletela smutná zvesť o smrti Martina Kukučina. Spisovateľa pochovali do provizórnej hrobky na záhrebskom cintoríne Mirogoj 25.maja 1928. V októbri toho istého roku prevzali jeho pozostatky na martinsky cintorín. Roztúlané srdce spisovateľa konečne našlo pokoj v rodnej zemi, ktorú tak vrúcne miloval.