Formálny rozbor

Kompozícia
Dielo Dom v straní je dvojzväzkový román. Stojí na začiatku Kukučínovho záujmu o zložitejšie vzťahy ľudí, o hľadanie podstaty zmyslu života. Je kronikou jedného roku života na dalmátskom ostrove Brač, kde Kukučín žil v rokoch 1894-1907. Román vychádzal na pokračovanie v rokoch 1903-1904 v časopise Slovenské pohľady, ktorý v tom čase redigoval Jozef Škultéty, jeho osobný priateľ. Martin Kukučín v ňom stelesnil celú svoju dovtedajšiu ľudskú i umeleckú skúsenosť, všetko, čo vedel o človeku a o živote a snažil sa svojím umeleckým poznaním preniknúť k zmyslu života i k okolnostiam podmienkam, ktoré ho utvárali a dávali mu smer.
Románova kompozícia spočíva na dvoch priebežne sa preplietajúcich sa rovinách : na ľúbostnom príbehu milencov a obraze tlaku vonkajší zákonov ich životného prostredia, ktoré je voči individuálnym túžbam nemilosrdné. Zrážka oboch motívov nemá ani krikľavý, ani výraznejší dramaticko- tragický raz.
Román Dom v stráni zobrazuje v štyroch kompozičných celkoch , rámcovaných cyklom štyroch ročných období, vznik, stupňovanie, vrcholenie a nevyhnutný zánik ilúzii o možnosti preklenúť zábrany rozdielov rodu, majetku a tradície nezištnou láskou. Je to jar, leto , jeseň a zima nádejnej ľúbosti, ktorá stroskotáva na tvrdom odpore prostredia.
Prvý kompozičný celok( kapitoly 1-4) je štylizovaný z hľadiska težackej rodiny Beracovcov, z ktorej pochádza hrdinka románu Katica. Ako vtáča chce podletieť tam, ,,kde je slnce“, chce sa vzoprieť rodovej ,,všednosti a nude“, pretože počas služby v meste nasiakla novými myšlienkami. Jej zámery podporuje ctižiadostivá matka. Katicina veľká príležitosť prichádza vtedy, keď jej začne dvoriť bohatý statkár patricij Niko Dubčić. Prvý kompozičný celok uzatvárajú scény, ktoré potvrdzujú ilúzie o možnosti ich sobáša.
Druhý kompozičný celok( kapitoly 5-9) je zosnovaný z hľadiska rodiny Dubčíćovcov. V popredí deja sú Nikove snahy vyrovnať sa s Katiciným prostredím, skúmajú a preverujú sa možnosti dorozumenia medzi svetom sedliackym a patricijsko- statkárskym.
Tretí kompozičný celok ( kapitoly10-15) vytvára epické predpoklady vyvrcholenia zobrazených vzťahov. Vrcholia v ňom všetky nedorozumenia, spory a protirečenia. Dorica Zorkovićová sa stáva skušobným Nikovej a Katicinej lásky. Medzi oboma prostrediami sa vynárajú nové, predtým nepozorované prekážky. Niko stráca dôveru v kladný postoj težackého živlu k predpokladanej svadbe. Náhodné okolnosti, dômyselné zosnované matkou, vyvádzajú ho z ilúzii o všetko prekonávajúcej láske. Celok sa končí vytriezvením mladých z ošiaľu lásky a neznačením riešenia v perspektívnom vzťahu Nika a Dorice.
Štvrtý kompozičný celok ( kapitoly 16-18) sa sústreďuje na netragické zavŕšenie udalostí. Mýtus lásky a života sa tu konfrontuje s mýtom zániku a smrti. Mate pred smrťou utešuje sklamanú dcéru a ďakuje osudu, že nechal ,, rozpadnúť to , čo sa protivilo pravde a rozumu.“ Epilóg románu vypĺňa rozhovor Nika a Zandomeho o zmysle ľudských snáh, o labyrinte ciest a chodníkoch života.
Dej Domu v stráni nie je členitý len časovo, ale aj priestorovo: pretúrovský dom, dubčićovský kaštieľ, dom Zorkovićovcov i Zandomeho. Okrem týchto miest sa postavy pohybujú aj v kostole, na námestí, čitaonici a v nemalom množstve v iných prostrediach ako napríklad v prístave, pri mori a vo viniciach. V skutočnosti je však veľkosť tohto priestoru malá, pretože všetky tieto miesta sa nachádzajú vždy v jednom a tom istom neveľkom mestečku. Pre toto môžeme hovoriť taktiež o jednote miesta deja.
Realistickými prvkami v diele je hlavne dej odohrávajúci sa v reálnom čase, mieste a spoločenskej situácii. Autor tu objektívne a živo zobrazuje spoločnosť na konci 19. a na začiatku 20. storočia. Používa jednoduchý ľudový jazyk, ktorým chce sprístupniť svoju literatúru aj obyčajným ľuďom. Ako väčšina autorov z prvej vlny realizmu na Slovensku, tak aj Kukučín spracováva vo svojom diele problém zemianstva, ktorý však neopisuje na slovenských príkladoch, ale na zemianstve v Chorvátsku, ktorého problémy sa zhodujú s tými na Slovensku. Využíva vynikajúcu psychologizáciu postáv, čo obohacuje význam celého románu.
Na postave Mateho Beraca autor využíva naturalizmus.

Jazyk a štýl
Autor vstupuje do deja v úlohe objektívneho rozprávača .
Používa jednoduchý hovorový štýl .Pretože sa dej odohráva v Dalmátskom prostredí, v diele môžeme nájsť množstvo nárečových slov z tohto prostredia (težak, šor, ćaće, ćerće) a taktiež sú tu spomenutí rôzni významní chorvátski národní dejatelia , s čím autor dosahuje priblíženie prostredia čitateľovi, tak ako Hviezdoslav približoval čitateľovi slovenské prostredie pomocou ľudových piesní, slovenských zvykov a sviatkov. Niektoré postavy zo sedliakov používajú taktiež nemecký jazyk.
Je zaujímavé, že v krátkych prózach z Dalmácie sa Kukučín usiluje vyrovnať s novým prostredím, umelecky i ľudsky sa chce aklimatizovať. To spôsobuje, že v jeho poviedkach ustupujú filozoficko -etické úvahy a nahrádzajú ich úvahy, spomienky na domov. Do epických prác ich včleňuje v podobe analógie, porovnávania chorvátskych a slovenských skutočnosti:
,, More je čisté, priehľadné, sťa tatranské jazero -rozoznáš mu na dne každý kamenček, každé zrnko.“ 49
Dôležité miesto v románovej stavbe patrí aj prírodným motívom a opise krajiny, hoci tu takýchto opisných prírodných scén je málo.. Obraz krajiny zväčša prichádza ako bohatý zmyslový vnem niektorej postavy, ktorý zodpovedá aj s jej psychickým naladením.
Zatiaľ čo v jeho poviedkach je nositeľom deja, dynamickým prvkom dialóg, v Dome v straní sa toto mení. V popredí sú najmä monológy a znaky monológu prenikajú aj do partii dialogických. Najdôležitejšie problémy si hlavné postavy, najmä Mate a Niko, najčastejšie riešia najprv ,,vnútorné“, pre seba a v sebe, a nie v rozhovoroch.
Autor sa v diele snaží prostredníctvom Mateho rád, ktoré dáva svojej rodine poúčať čitateľa a poukázať na chyby ľudí, o čom svedčí aj citát, ktorý Mate vyriekol pri spoločnom obede počas fiery:
,, Nepozeraj ty nikdy, aký je tanier. Hlavná vec nie je , aký je, ale čo je na ňom. Videl som ja i hladnú pýchu. Na večeru jedna sardela: ale tanier porcelánový.“ 50