Politická situácia

Politická situácia na Slovensku na konci 19.storočia

Kríza politickej koncepcie konzervatívne orientovanej slovenskej buržoázie, združenej okolo Slovenskej národnej strany a jej reprezentatívneho časopiseckého organu Národných novín ,sa prejavila v poslednej štvrtine 19. storočia veľmi výrazne. Kým sedemdesiate roky predstavujú v národnoobrannom zápase jedno z najtragickejších období v novodobej histórii nášho národa(zatvorenie Matice slovenskej roku 1875,zatvorenie slovenských gymnázií v Revúcej, Kláštore pod Znievom, Martine), začiatok osemdesiatych rokov, spojený s vyhlásením politickej pasivity, t.j. neúčasti predstaviteľov slovenskej buržoázie vo voľbách(od roku 1881), je jasným dôkazom toho, že konzervatívna slovenská buržoázia nevedela rozvinúť taký socialno -politicky program ,ktorý by aktivizoval v národnoobrannom zápase široké ľudové vrstvy. Preto sa ocitla v izolácii a prehrávala jeden politicky zápas za druhým. Po sklamaní s Viedňou sa obracia na cárske Rusko.
Vládnuca maďarská buržoázia, ktorej slúžil cely štátny aparát, upevňovala svoju hospodársku moc, a to tak v priemysle ,ako aj v poľnohospodárstve a peňažníctve. Upevňovanie hospodárskej nadvlády znamenalo prehlbovanie sociálneho i národnostného útlaku slovenského ľudu. Dôsledkom toho bola na jednej strane pauperizácia roľníctva, úpadok malých gazdovstiev ,vzrast bezzemkov a masové vysťahovalectvo, na strane druhej živelné nepokoje a prvé organizovane pohyby slovenského robotníctva. To všetko komplikovalo hospodársko -politickú situáciu koncom 19.storocia a spôsobovalo vnútornú diferenciáciu v radoch slovenskej buržoázie, ktorá postupne prestavala mať rozhodujúcu úlohu v národnooslobodzovacom zápase a jej funkciu preberal organizovaný slovensky proletariát.
Nadvláda maďarskej buržoázie v hospodárskej oblasti sa prejavila aj v oblasti politickej. Slúžili jej ministri vo vláde ,štátny aparát, súdnictvo, politické strany .Vo voľbách väčšinu hlasov pre vládneho kandidáta zabezpečovali rozličnými volebnými machináciami: prekladaním miesta voľby čo najďalej od bydliska opozičných voličov, perzekúciami , škrtaním a falšovaním hlasov, podplácaním ,šikanovaním protivládnych voličov. Volebný hlas mal iba ten, kto mal určitý majetok alebo vzdelanie, takže ľud bol fakticky z volieb vylúčený.
Keďže slovenská buržoázia, ktorú v tom čase predstavovali niekoľkí podnikatelia ,statkári, dedinskí boháči a inteligencia, sa neopierala o roľnícke ľudové masy, nepresadzovala ich sociálne požiadavky a politicky ich neaktivizovala, v pomere k vládnucej maďarskej buržoázii bola slabá a postupne prehrávala jeden politicky boj za druhým.
Po roku 1867 sa rozštiepila na dve skupiny , na tzv. Novu školu a staré konzervatívne krídlo, ktoré sa sformovalo na Slovensku národnú stranu so sídlom v Martine. Nová škola zdôrazňovala vo svojom programe uzákonenie rovnoprávnosti všetkých národnosti v Uhorsku ,pravda, bez naštrbenia uhorskej celistvosti .Kládla doraz na výchovu mládeže v národnom duchu, no zároveň i v uhorskom vlastenectve, a v súhlase s politikou uhorskej ľavice sa s usilovala riešiť politicko- právne postavenie Slovenska v rámci Uhorska. Namiesto toho, aby zapojila široké ľudové masy do národnooslobodzovacieho hnutia , využívala sa v sporoch s časťou maďarskej buržoázie a s domácou konzervatívnou buržoáziou. V rokoch hospodárskej krízy pre svoje triedne záujmy opustila národný program.
Konzervatívna buržoázia sa v nových pomeroch po rakúsko -maďarskom vyrovnaní pokúšala rozvinúť pracú vo voľbách, no stíhala ju porážka za porážkou. Nedokázala rozpracovať taký volebný program, ktorý by zahŕňal pálčivé problémy slovenských ľudových más, najmä roľníckych. Preto sa ocitla v izolácii a roku 1881 vyhlásila politickú pasivitu, t.j. neúčasť vo voľbách. Zotrvala v nej až do konca storočia.
Zatvorenie slovenských stredných škôl a Matice slovenskej bolo ťažkým úderom pre slovensky kultúrny život. Vládnuca maďarská buržoázia začala silný maďarizačný nápor. Za štátnu reč vyhlásila maďarčinu, a to i čisto v slovenských krajoch. Úrady obsadzovala maďarskou šľachtou. Možnosti národnej výchovy sa zúžili na rodinu a literatúru.
Brutálny národný útlak spôsobil, že na Slovensku sa nemohli budovať celonárodné kultúrne a umelecké inštitúcie ako organizačné základne rozvoja vedy, kultúry a umenia. Keďže v Uhorsku nebolo slovenskej vysokej školy ani významnejšej vedeckej inštitúcie, odchádzali naši vedeckí pracovnici do cudziny .Absolútny nedostatok vedeckých revuí( okrem Slovenských pohľadov, ktoré takúto funkciu suplovali)spôsoboval zaostávanie vedeckého myslenia na Slovensku, zanedbávanie celého radu vedeckých disciplín, najmä prírodovedného smeru. Neobmedzený vplyv cirkvi a cirkevného časopisectva prehlboval konzervatívnosť myslenia, čo malo nepriaznivé dôsledky pre umeleckú i vedeckú tvorbu.
Vážnou brzdou v rozvoji slovenského národného života i umenia bolo aj to , že Slovensko nemalo kultúrne centrum. Slovenské mestečká sa napospol pomaďarčovali, meštianstvo sa prispôsobovalo maďarskej vládnucej spoločnosti. Postupne však v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch stáva strediskom národného života Martin. Tu vychádzal celž rad časopisov( Orol, neskôr Slovenské pohľady, Národnie noviny, Národný hlásnik, Priateľ ľudu, Černokňažník atd.), žilo tu mnoho národných činiteľov( K. Kuzmány, V. Pauliny-Tóth, J.Francisci, S.H. Vajanský, J.Škultéty, E.M. Šoltesová) založila sa kníhtlačiareň, neskôr Kníhkupecko -nakladateľský spolok, Muzeálna slovenská spoločnosť, vznikali tu národné hospodárske podniky, bolo tu sídla celonárodného peňažného ústavu Tatry aj ženského spolku Živena, ktorého členky sa každoročne schádzali na tzv. augustové slávnosti. Keďže sa v Martine sústredili vedúci činitelia národnej strany, slovenské obecenstvo ho pokladalo za ohnisko slovenského národného života.