Problémy

Statkári a težaci

Základným problémom, na ktorý autor v celom diele poukazuje je rozdielnosť medzi dvoma spoločenskými vrstvami a to medzi statkármi a težakmi, čiže roľníkmi. Predstaviteľmi statkárov v diele boli Anzula a Niko Dubčić, Zandome a Zorkoćiovci. Težakov reprezentovali Beracovci a Paško Bobica.
Težaci boli dlhé roky pod dozorom statkárov, ktorý im dávali do opatery svoje pozemky, za čo im težaci museli odvádzať časti ich výnosov, alebo odrábať svoje podlžnosti na statkárskych pozemkoch. Šora Anzula bola na svoje postavenie veľmi hrdá a považovala sa za dobrodinku težakov, ktorých podceňovala a myslela si, že by neboli schopní byť úspešní bez jej dohľadu na ich prácu. Za ideálny vzťah medzi statkárom a težakom považuje ten, v ktorom by boli navzájom v harmónii a statkár by bol ‚,dobrodincom“ težakov, čiže by bol jeho pánom. Za týmito úvahami stojí značná dávka sebectva a strachu, že by mohla prísť čo i len o časť svojho výsadného postavenia.
Kukučín poukazuje v diele na postupné uvedomovanie si postavenia v spoločnosti zo strany težakov. Tento fakt predstavuje v osobe Paška, ktorý vo chvíli vrcholného rozčúlenia, urazenej hrdosti a zohrdenej lásky, ktorú Katica odvrhla kvôli Nikovi, vie mladému Nikovi vykričať všetkým známu pravdu:
,,Tam máte žandárov, súd, temnice… vy máte moc, spôsoby a ja- odhodlanosť…. Vyžeňte ma zo svojej zeme, z ktorej vás kŕmim, tučím svojimi mozoľmi- vyžeňte, beztoho bude prekliata, tŕnie a bodľačie bude rásť na nej.“ 36
To ešte nie sú zárodky sociálneho vzdoru a rebelantstva, to je vzdor z urazenej lásky. To však nič nemení na tom, že Paško Bobica, roľník, vie, že neživí statkár jeho, ale on statkára, že je vykorisťovaný. Problémom je, že težaci neboli dostatočne vzdelaní a skúsení na to, aby boli schopní osamostatniť sa a byť nezávislí. Na druhej strane, statkári si uvedomovali, že ak si chceli udržať postavenie a istý komfort, ktorý mali, museli sa prispôsobiť zmenám v spoločenskom rozdelení , ktoré zahŕňali odvracanie sa od starých patriarchálno- feudálnych vzťahov a nastúpiť na novú vlnu, vlnu podnikania a zmeny na novú meštiansko- buržoáznu triedu. Tento pohyb je v diele opísaný veľmi stručne a stretávame sa s nim len v poslednej kapitole, kde sa podnikavý Zandome snaží presvedčiť Nika, aby spolu začali podnikať vo vinárskom odvetvi a založili si vinársky obchod. Zandome predstavoval typ statkára, ktorý sa riadil filozofiou, že ak sa bude mať dobre on, bude sa mať dobre aj težak.
,,Ja si našu činnosť predstavujem takto. Ty budeš dobre obrábať svoje pole, i my všetci statkári. Prinútime i težaka, nech pracuje dôkladnejšie. Víno a olej budem i naďalej skupovať ja: to sa vie, čo lacnejšie a predávať čo drahšie. Tak sa zveľadíme my a keď nám bude dobre, bude sa mať s nami i težak lepšie.“43
Tento plán sa Nikovi zapáčil, pretože mal v úmysle pokračovať v plánoch a pomáhať težakom.

Rozpad patriarchálneho života sedliactva

Cez postavu Mateho Beraca chcel Kukučín osláviť a vyzdvihnúť ideál patriarchálneho sedliactva. Mate je vo svojej rodine i v širšom okolí akýmsi patriarchom, ktorý silou svojej osobnosti dbá, aby sa dodržiavali nielen zvyky a tradície, ale aj nepísané, no prísne zákony spoločensko- triednych vzťahov. Na ich základe sa usiluje o harmóniu vo vlastnej rodine i v súžití s inými, najmä so statkárskou rodinou Dubčíćovcov.
Snaží sa presvedčiť Katicu o nezmyselnosti jej a Nikovho vzťahu, ktorý sa priečil starému stavovským zriadeniu. Avšak už v prvej kapitole, drobné i väčšie šarvátky v rodine, aj iné detaily naznačené v tejto kapitole jednoznačne signalizujú práve rozklad všetkého, čo držali pohromade len putá patriarchálnej ustálenosti a tradície. Sám Mate tieto drobné spory a rozpory tiež chápe ako príznak rozkladu starých rodových vzťahov. Mate si aj v hodinke smrti uvedomuje, že umiera bez nástupcu a nasledovníka, ktorý by jeho tradíciu a jeho názor udržiaval čo i len vo vlastnej rodine. Jeho syn nie je až taký autoritatívny a v jeho rodine sa riadi viac-menej rozkazmi svojej manželky Barice. Ešte menej vyhliadok je, že by jeho patriarchálny názor niekto udržiaval v spoločnosti. Šora Anzula si pri Mateho smrteľnej posteli uvedomuje, že dom Mateho Beraca je jediný patriarchálny dom a že doba sa mení a s ňou sa zmení aj postavenie statkárov v spoločnosti:
,, Dobrí nám umierajú. Tej povahy ľudia idú pomaly vyhynúť medzi našimi težakmi. Taký skvelý vzor a , môže sa povedať, bez nasledovníkov. Neraz sa pýtam, kam nás to dovedie, čo nás ešte čaká, keď takíto hynú a medzera za nimi ostáva prázdna? A bojím sa, bojím, že nás nič dobre nečaká. V mladej vrstve nieto lásky ani oddanosti k hospodárom, ako bývalo pri starých. Vo všetkom sa ukazuje pokrok, i v módach, i v obrábaní poľa – no v tejto hlavnej veci pokroku nieto a preto, verte mi, nieto ani blahobytu. Skôr ho je menej, než ho bývalo v staré, jednoduché časy. Nuž veru neviem, kam nás to povedie, kmeťov i hospodárov, všetkých vospolok, tento dnešný moderný prúd, k dobrému sotva.“44
A práve tento jediný ,, patriarcha“ umiera prakticky bez nasledovníka. V generácii mladých težakov nachádza Anzula len chamtivosť a neúctu k hospodárom. A aj preto, keď prišiel za ňou Zandome spolu s Nikom a povedali jej o svojich plánoch, prijala bez akýchkoľvek námietok.
Kukučín v tomto románe patriarchálne sedliactvo nielen oslávil- jeho statočnosť a charakternosť- ale pochopil aj jeho zánik ako spoločenskej sily. Veľmi sympatizoval so starým Matem, no jediným spôsobom ako zavŕšiť zánik starej doby a uvolniť tak miesto pre príchod novej, bolo nechať všetko staré, čo prekážalo v rozvoji, zomrieť a prenechať tak cestu novému.

Generačné problémy

Už v prvej kapitole románu s názvom Niet domu, kde sa nedymí v komíne ukazuje, ako Mate Beraz musí vo svojom dome riešiť drobné i väčšie spory, hádky medzi nevestou a testinou i vlastne nezhody so synom.
Všetko sa to začalo s príchodom Ivanovej ženy Barice do pretúrovského domu.
,,Neprajnosť, nežičlivosť, čo nežičí sebe ani druhým; čo ráta každú lyžicu, čo nosíš k ústam. Hriech, ktorého u nás dosial nebývalo, ktorý sa vkradol do domu a chcel by sa v ňom rozrastať.“45
Za Ivana sa vydala z vypočítavosti, pretože vedela, že Beracovci sú jednými z najvýznamnejších težakov v meste. S Ivanom mala dvoch synov, vďaka ktorým mala v domácnosti dôležité miesto. Postupom času sa však už nechcela zmieriť s faktom, že ako nevesta by mala hrať v domácnosti na druhé husle a pokorne počúvať starú gazdinú Jeru. Barici vadia neustále napomínania z Jerinej strany. Ich roztržky už začali naberať takú zlú a neúnosnú podobu, že Mate ako hlava rodiny musel zasiahnuť a prinútil ich, aby sa uzmierili. Barici však dal jasne najavo kde je jej miesto a tým si znovu upevnil svoju pozíciu v rodine:
,,Lebo v pretúrovskej rodine bola starodávna obyčaj, že každý musel niekoho slúchať……Dom je môj a všetko je moje: poriadok je u nás raz taký, kto je v mojom dome, bude slúchať mňa.“46
Nakoniec sa navonok, všetko zdanlivo vyriešilo v zhode s Mateho vôľou. To však ešte netušil, že bude musieť riešiť aj problém so svojim synom, ktorý ovplyvnený neustálym Baricinym presvedčovaním, sa odhodlal ísť za otcom a vypýtať si od neho povolenie odísť do Ameriky na zárobky. Mate vie, že na takéto nápady neprišiel Ivan sám, ale že bol ovplyvnený svojou ženou. Podarí sa mu ho presvedčiť, a tak aspoň na určité obdobie zabránil pokračujúcim rozbrojom medzi jeho ženou a nevestou.

Láska

Celá dejová línia románu Dom v stráni je založená na konflikte medzi Nikom a Katicou. Príčinami neúspechu ich vzťahu je jednak rozdielny sociálny pôvod a na druhej strane rozdielne korene ich lásky.
Obaja sú pekní , mladí , hrdí a vášniví. V Nikovom prípade vzbĺkla láska ku Katici hneď na začiatku. Katica je pre neho vytúženým cieľom. Pri snahe byť s ňou sa nezaujíma o nijaké spoločenské vzťahy a súvislosti. V jeho prípade išlo už od začiatku o skutočný cit. Toto sa nedá povedať o Katici. Už pri jej návrate domov z mesta, je na nej viditeľná veľká túžba po panskom živote, veľké odcudzenie sa vlastnému prostrediu. Toto spôsobuje, že hoci v nej Niko vidí cieľ svojich túžob, Katica v ňom nachádza len prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa, čiže dostať sa do vyšších spoločenských pomerov:
,, Kto sa zrodil na plazenie po zemi, nech sa plazí. Ja chcem odletieť, kde je slnce, kde sú šíre polia a háje…“14
Už teda v počiatočnom štádiu lásky naráža ich láska na silnejšiu hranicu ako je triedny nesúlad, na protirečenie citu a rozumu.
Zatiaľ čo Katica sa postupne snaží nahovoriť si k Nikovi ozajstnú lásku, Niko po výstupe s Paškom upadne do neistôt a urobí prvý krok k tomu, aby svoju lásku ku Katici prestaval na rozumový základ. Čiže svoj vzťah ku Katici si udržuje len pre jeho plán dostať sa bližšie k težackému ľudu a pozdvihnúť ho. Avšak po rozhovore s Katicinou matkou Jerou si uvedomuje, že aj tento posledný rozumový dôvod jeho “lásky” už nemá žiadny zmysel a tým sa definitívne vzdáva Katice. U Katice ma priebeh ich vzťahu rozdielny smer. Hoci u nej skutočná láska k Nikovi nedorástla, jej rozumové výpočty sa predsa len premenili na cit a vášeň.
Autor si na stvárnenie problému rozdielneho sociálneho pôvodu v tomto diele vybral zložitejšiu cestu než väčšina autorov v slovenskej realistickej literatúry. Kukučín nechcel vykresliť tento problém ako ,,lásku s prekážkami“. Spočiatku síce i šora Anzula a najmä Mate sa proti tejto láske stavajú, ale šora Anzula veľmi skoro poradí aj Matemu:
,, Nebudeme sa im protiviť: to je tá cesta. Naopak, budeme ich napomáhať, nech sa bez prekážky schádzajú, nech sa spoznajú dôkladne ako budúci manželia. Dajme im príležitosť, nech sa presvedčia, či je medzi nimi pravá, úprimná láska.“47
Toto sa nakoniec ukázalo byť najlepším riešením, pretože ako je už vyššie uvedené, sami si uvedomili nereálnosť svojho vzťahu. K urýchleniu ich rozchodu prispela nemalou čiastkou aj Dorica Zorkovićová.
,,No seberovné nikdy ony nebudú! Až teraz vidieť, čo znamená rod, pôvod, výchova..“6
Takémuto záveru došiel Niko v závere svojho vzťahu s Katicou. Hoci si na začiatku myslel, že Katica sa bude môcť vyrovnať ktorejkoľvek so statkárskych dievčat , až neskôr si pri porovnávaní Dorice s Katicou uvedomil pravdu, ktorú mu pred tým povedali už mnohí iní, medzi nimi aj jeho najlepší priateľ Zandome. Zatiaľ čo Dorica, statkárka, bola inteligentná, vzdelaná, a v jej konaní sa odzrkadľovala nenútenosť a prirodzenosť, Katica bola jej pravým opakom. Nemožno však povedať, že by Katica nebola múdra a inteligentná. No bola vychovaná v težackou prostredí a v jej správaní a spôsoboch sa odzrkadľovali znaky težackej vrstvy. Toto však nebolo dostatočne dobre, aby mohla súperiť s Doricou a udržať si Nika. Spočiatku s rozchodom nechcela zmieriť a stále nevedela pochopiť rozdiely, ktoré boli medzi ňou, Nikom a samozrejme Doricou. Mate sa jej to pokúšal na smrteľnej posteli vysvetliť:
„Tráva nikdy neprerastie bor, mach nikdy neprerastie trávu! Boh tak dáva, nech budú vysokí a mocní, ktorí rozkazujú, a zas nízki, ktorí žiadajú a poslúchajú.“ 48