Tvorba

Celá jeho tvorba je poznačená bezprostredným záujmom o ľud. V jeho tvorbe od začiatku chyba ,,nacionálny pátos‘‘, a predsa jeho dielo ma vďaka realistickému stvárneniu prostredia a najmä postav, národný charakter.
Literárne začiatky -Jasenovské obdobie

Prvé prace, pochádzajú z čias jasenovského učiteľovania. Jeho prvá próza poviedka Na hradskej ceste vyšla v roku 1882 v Národných novinách. V tejto poviedke sa stretávame s ľudovou postavou cestára a jeho vtipnej ženy, ktorá odučila muža žiarlivosti. Na namáhavej práci zobrazuje ťažké sociálne podmienky, chudobu a pracovitosť slovenského ľudu.
Jozef Škultéty i S.V. Vajanský ju prijali veľmi priaznivo. Postrehli, že do slovenskej literatúry vstúpil nadaný spisovateľ, ktorý do nej vniesol obraz života prostého slovenského človeka.
V druhej poviedke Čas tratí- čas platí zobrazuje podobnú problematiku ako Hviezdoslav v Ežovi Vlkolinskom. Ide v nej o ľúbostnú zápletku medzi zemanom Paľkom Žrebnickým a sedliackou Žofkou Machnatých a o intrigy, prostredníctvom ktorých sa riešia.
Dedinské zvyky a obyčaje tvoria rámec poviedok Na jarmok, Na Ondreja, Hody , Dedinsky jarmok. Rieši v nich vzťah jednotlivca k dedinskému kolektívu alebo spoločenský vzťah k zvykoslovnej tradícii a vôbec k archaickému spôsobu gazdovského života
Kukučínove poviedky, kresby, črty si hneď získali obľubu ľudového čitateľa. To i preto, že autor sa v nich stotožnil s cítením a videním ľudu, že umeleckú tvorbu adresovanú ľudovému čitateľovi zbavil didaktickosti a moralizátorstva , že vedel pochopiť život ľudu znútra ,vedel čitateľovi objaviť krásu a poéziu v jeho živote a svoje práce často ladil do príťažlivej humornej podoby.
Charakteristické znaky Kukučínovej tvorby čiže humoristické rozprávanie nachádzame až od poviedky Rysavá jalovica(1885). Je to obrázok zo života dvoch susedov, krpčiara Adama Krta a jeho kmotra Adama Trnku, ktorí sa po spoločnom obchode s Trnkovou jalovicou po dvoch rokoch hádok uzmierili. Obchod išli zapiť spolu do krčmy a vtedy sa jalovica stratila( Trnkova žena ju zobrala domov). Smutný Krt sa boji ísť domov, a tak radšej ide na zárobky. Jeho žena nakoniec nájde jalovicu u susedov a Krt sa vracia domov aj s peniazmi, ktoré zarobil a sľubuje žene, že už nikdy nebude piť. Autor touto humoristickou poviedkou kritizuje alkoholizmus a nachádza harmonické riešenie.
V tomto období vzniká i celý rad ďalších poviedok. V próze Z teplého hniezda(1885) zachytáva rozlúčky Maťka Rafikovie s rodným domovom. Východiskom pre napísanie tejto poviedky, ako aj prózy Do školy(1893), bola jeho osobná skúsenosť. V oboch poviedkach spisovateľ zobrazuje charakteristické prostredie a svoje skúsenosti( odchod najmladšieho z roľníckej rodiny ,,do sveta‘‘). Zachyteniu spoločenskej problematiky sa venuje v prózach O Michale a Neprebudený. V prvej autor rozprava príbeh dedinského kraviara Jana Pecúchovie a jeho pracovné i ľúbostné ťažkosti. V druhej Neprebudený zachytáva tragický príbeh duševne zaostalého dedinského husiara Ondraša Machuľu, ktorý sa stal obeťou vybájenej lásky k peknej gazdovskej dievčine Zuzke Bežanovie, ktorá si z neho robila iba zábavu a nahovorila mu, že sa za neho vydá. Vzťah bol na srandu nielen celej dedine ale aj samotnej Zuzke. Tragickosť jeho ľúbostnej drámy bol v tom ,že nevedel pochopiť ,prečo ho Zuzka nemôže ľúbiť. Zostal mu len akýsi temný pocit krivdy. Sprevádzal ho aj na svadbe Zuzky s Janom Dúbravovie, počas ktorej nečakane vypukne požiar a Ondráš pri záchrane Bežanovie husí hynie v plameňoch. V Ondrášovi zobrazil Kukučín s hlbokým ľudským porozumením typ vyrastajúci z najbiednejších sociálnych vrstiev. Takmer ani v jednej Kukučínovej poviedke nedosahuje tragickosť takú intenzitu ako v tejto poviedke.
Tvorba z pražského obdobia(1885-1893):
Hoci sa Martin Kukučín v čase vysokoškolských štúdii intenzívne zaoberal prípravou na budúce lekárske povolanie, predsa len veľa pozornosti venoval literárnej tvorbe, ktorá ho v dotyku s novým spoločenským prostredím, s novými ideovými, spoločensko -politickými a filozoficko- etickými prúdmi v európskom živote a myslení, v európskej, ale aj českej literatúre nútila nanovo sa vyrovnávať s ponímaním národného života, znovu preverovať ideovo nosné plochy tvorivého i myšlienkového úsilia .V pražskom období si spisovateľ ujasňoval vlastnú umeleckú i životnú koncepciu, ktorá sa odrazila jednak v jeho literárnoteoretických názoroch vyslovovaných v slovenskom spolku Detvan( istý čas bol aj jeho funkcionárom),jednak v jeho epických prácach vznikajúcich v tomto období. Kukučínove prózy iba ojedinele stvárňujú politické motívy, národnostný útlak, čo súviselo s vedomím, že maďarizačná politika nemôže rozrušiť pevne ľudové základy. Zato kriticky bol postoj M. Kukučina k mimoľudovým vrstvám v národnom organizme. Jeho črta Na stanici je nielen paródiou na sentimentálnu literatúru, ale aj satirou na zemianstvo. Na rozdiel od Vajanského i Šoltésovej bol Kukučín presvedčený o duchovnom i hmotnom úpadku zemianstva a o jeho neschopnosti stať sa vedúcou silou národa, národného života. V poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie predstavuje jedného takéhoto príslušníka zemianstva- Aduša Domanického z Domaníc. Pán Aduš nemá už nijaký majetok a svoju záchranu vidí iba v blízkej smrti príbuzného báčika z Chochoľova. Oproti Adušovi stojí postava priekupníka Ondreja Trávu, ktorý bezohladne zhŕňa majetok. Konfrontáciou dvoch protikladných spoločenských typov, upadajúceho zemana Aduša a životaschopného kupca -špekulanta Ondreja, zachytil základne tendencie spoločenského vývinu svojej doby.
Rozvinutejší typ Ondreja Trávu nachádzame v postave starého Sýkoru z novely Dies irae(Dni hnevu). Spisovateľ v nej nastolil závažný problém doby: peniaze sa stávajú rozhodujúcim faktorom v živote rozvíjajúcej sa buržoáznej spoločnosti a v rozhodujúcej miere ovplyvňujú ľudské myslenie a konanie . Starého Sýkoru menia na úžerníka -netvora, nepoznajúceho nijaké ľudské city. Cez túto postavu spisovateľ odsúdil javy, ktoré prinášal na slovenskú dedinu kapitalizmus .Dej poviedky je vsadený do historického pozadia cholerovej epidémie. Poviedka sa konci harmonickým záverom, umožňujúcim spisovateľovi uplatniť mravné hľadisko.
O materiálnej podmienenosti citových a rodinných vzťahov vydáva svedectvo aj poviedka Koniec a začiatok. Umelecky dokonalejší a jednoznačne satirickejší obraz vytvoril Kukučín v próze Na podkoníckom bále, zobrazujúcej ,,poľovačku na ženícha‘‘. V centre stojí rodina Votickovcov, ktorej sa podarilo získať pre dcéru Margitu starého mládenca -boháča Kremeňa. Kukučín odhaľuje, ako v malomestskej spoločnosti nerozhodujú citové vzťahy, ale majetok, postavenie.
V centre spisovateľovej pozornosti zostavala napriek všetkej tematickej rozvrstvenosti- slovenská dedina. V ďalších poviedkach Mišo, Zo stupňa na stupeň, Zakáša, darmo je stvárňuje anekdotické príbehy, alebo myšlienky o potrebe vzájomného porozumenia a súžitia ľudí. V štylistických postupoch často využíva princíp nedorozumenia, zámeny, napríklad v črte Tri roje cez deň alebo v poviedke Pozor na čižmy, kde zámena kopyta ma tragikomické dôsledky pre skupáňa gazdu Miška.
Autor počas pražských štúdii musel v sebe prekonávať smútok za rodným miestom -slovenskou dedinou, čo sa prejavilo aj v jeho dielach, do ktorých čoraz viac prenikali prvky clivých spomienok a reflexii. V prózach akéhosi ,,rekapitulačného charakteru‘‘ vystupuje spisovateľ ako rozprávač alebo ako jedna z konajúcich postáv. Patria sem diela Na obecnom salaši, Pred skúškou, Vianočné oblátky, Veľkou lyžicou, Úvod k vakáciam, Keď bol Matej malý a iné.
Najvýznamnejšou prácou zo študentského cyklu je novela Mladé letá, v ktorej spomína na vlastné študentské roky v Revúcej. V nej Kukučín vytvoril svieži poeticky obraz študentského života. Prudký konflikt medzi študentmi revúckeho gymnázia, oktavánom Miškom Jahodom a septimánom Ferkom Putorisom, ktorý vzplanul pre krásnu učiteľovu Elenu Zvarinovú, tvorí základ novely. Miško je krásavec, dobrý žiak, ale namyslený a pritom založený racionálne, rozumovo zavažujúci aj citové vzťahy. Ferko je skromnejší, v citových prejavoch prostejší a opravdivejší. Na tomto charakterovom kontraste, doplnenom o lyrické zobrazenie dospievajúcej Eleny a komickú figúru rozmaznaného Petrika Zvarinu, Eleninho brata, podarilo sa autorovi vytvoriť jedinečný, neopakovateľný obraz mladosti, hýriacej citovými vzruchmi a zápasmi. Obaja sokovia svoje zámery zastierajú priazňou či nepriazňou voči Eleninmu mladšiemu bratovi, čo vyvoláva nedorozumenia a v rozprávaní dáva zaznieť humoristickému podtextu, a to aj v ,,najtragickejších‘‘ okamihoch( Ferkov útek po roztržke s Miškom). Ľúbostné vzplanutie oboch priateľov sa ukáže čoskoro beznádejné, no zostava im vďačná spomienka na sen mladosti a prvú lásku. Cez naznačený citový konflikt nastoluje spisovateľ aj širší spoločenský problém, a to otázku vzťahu inteligencie k ľudu.
Motivické obohatenie jeho tvorby predstavujú prózy čerpajúce námet z pražského veľkomestského života. Poviedky s touto tematikou nazval sám autor ,,malými črtami z veľkého mesta‘‘. V centre rozprávania často stoji autor. Napríklad v Zápiskoch zo smutného domu kronikársko -analyticky spracúva tragicky príbeh pražskej rodiny, u ktorej býval a sám ho zažil. Autobiografické momenty sú aj v próze Zo študentských časov, zobrazujúcej život slovenských vysokoškolákov v Prahe koncom minulého storočia.

Tvorba z bračských čias (1894-1907)

Pri zobrazovaní života na Brači akoby bol spisovateľ v skoncentrovanej podobe znovu prekonal vnútorné vývinové problémy svojej tvorby. Zjavuje sa tu motív slobodného rozhodovania sa človeka, čo zrejme súviselo s Kukučínovým osamostatnením sa. Tak Peter Kočič stojí pred dilemou lásky a možnosťou sklamania v kresbe Svadba. Slobodne rozhodovanie mu narobí mnoho trampôt. Lyrické prírodné scény, poznačené clivotou za rodným krajom, nachádzame v črte Štedrý deň. Z poviedkovej tvorby je najpozoruhodnejšia poviedka Mišo II. Je to vtipný obrázok, umožňujúci nám nazrieť do spisovateľovho života za bračských čias. Vytvoril v ňom podarenú figúrku svojho pomocníka Lešeho, ktorý ho prevážal na mulici za pacientmi, pričom si rád vypil, uisťujúc vždy, že je triezvy. V poviedke sa autor zamýšľa nad otázkou ľudského šťastia, povinnosťou a sebaobetovaním.

V rokoch 1903-1904 vychádzal v časopise Slovenské pohľady román Dom v stráni.

Cestopisné prózy:
Z ciest, čo vykonal Kukučín za pobytu v Dalmácii, vznikli jeho Cestopisne črty s podtitulom V Dalmácii a na Čiernej Hore a Rijeka-Rohic- Záhreb. Zachytáva v nich ucelený obraz prostredia i ľudí, s ktorými sa stretol a porovnáva ich so Slovenskom. Roku 1907 odišiel Kukučín s manželkou do Južnej Ameriky. Z ciest po americkom kontinente sa zrodil rozsiahly trojzväzkový cestopis Prechádzky po Patagónii. Znova tu zobrazuje prostredie, ľudí a porovnáva ich so Slovenskom. Pri návrate do oslobodenej vlasti precestoval Francúzsko a zážitky zapísal v cestopise Dojmy z Francúzska.

Poprevratové prózy:

Popri jednotlivých krátkych prózach i publicistických článkoch vytvoril Kukučín v dvadsiatych rokoch aj veľký päťzväzkový román Mať volá(1926-1927) Toto dielo má kľúčový význam pre pochopenie spisovateľovej životnej filozofie a jeho názorov. V diele ich najčastejšie tlmočí chorvátsky vysťahovalec Simeon Katovič. V románe sa zamýšľa nad príčinami vysťahovalectva ,nad zmyslom peňazí, pričom obrat k lepším časom spája s mravnou obrodou ľudských vzťahov. Celým románom preniká silná túžba po domove.


Historicky cyklus:

Po návrate na Slovensko roku 1922 Kukučín zbieral a študoval materiál k historickým románom z obdobia poslednej fázy slovenského národného obrodenia. O takýchto dielach uvažoval už v rokoch svojho pražského pobytu ,ich realizácia je napokon veľkolepým vyvrcholením jeho životného diela. V dvojzväzkovom románe Lukáš Blahosej Krasoň sa zamýšľa nad historickým vývinom našich národov, pričom pálčivé problémy povojnového spolužitia českého a slovenského národa premieta do čias štúrovských ,vyznávajúc potrebu vzájomného porozumenia a rešpektovania národnej osobitnosti. Autor spracováva ľúbostnú drámu mladého štúrovca Krasoňa a Vlastimily Hajskej.
Z toho istého obdobia čerpá spisovateľ námet aj pre štvorzväzkový román Bohumil Valizlosť Zábor. Ukázal štúrovcov v drobnej práci za kultúrne, mravné, hospodárske a politické povznesenie slovenského ľudu. Hlavný hrdina je človekom praktickej činnosti v prospech ľudových vrstiev.
Na román Bohumil Valizlosť Zábor nadväzujú historické novely Košútky a Klbká, v ktorých zobrazuje boj slovenských dobrovoľníkov v revolučných rokoch 1848-1849, a prózou Rozmajrinovy mladík, v ktorej opisuje podmienky z čias Bachovho absolutizmu.

Dramatická tvorba:
Stretnutie s rušným pražským divadelným životom v čase vysokoškolského štúdia priviedlo Kukučina k napísaniu prvej dramatickej práce Komasácia.
V poprevratovom období vznikli dve Kukučínove divadelné hry, a to dráma Obeta, ktorá je dramatickým variantom románu Lukáš Blahosej Krasoň, a hra Bacúchovie dvor, v ktorej sa sústredil na problém vysťahovalectva a prostredníctvom hlavnej postavy, ktorý sa vrátil po dlhej dobe z Ameriky, autor zobrazuje vlastné pocity, ktoré ho sprevádzali počas návratu do jeho vlasti.

Zemianska problematika v tvorbe Martina Kukučina, Pavla Orságha- Hviezdoslava, Svetozára Hurbana Vajanského a Eleny Marόthy Šoltésovej

Všetci títo spisovatelia patria do prvej vlny slovenského realizmu. Pre túto vlnu je charakteristický záujem o sociálnu a národnú problematiku, do čoho patrí aj zemianstvo. Každý z týchto autorov mal na zemianstvo rôzny uhol pohľadu.
Tvorba Svetozára Hurbana Vajanského bola spočiatku veľmi zameraná na jeho obranu a bola spätá s vierou, že ak sa zemianstvo spojí s mladou inteligenciou, mohlo by mu to pomôcť prebrať sa z apatie a nájsť si cestu späť k národu. Túto svoju myšlienku stvárnil vo väčšine svojich prozaických diel, no najmä v novele Letiace tiene, v románoch Koreň a výhonky a Kotlín. Hlavnými postavami sú odnárodnení zemania, ktorí sa stretávajú s predsta-viteľmi mladej inteligencie, a tak si nachádzajú cestu späť k národu. Postupom času si však Vajanský začal uvedomovať, že éra zemianstva sa už dávno minula a že ono už nie je schopné obnoviť svoje niekdajšie postavenie v spoločnosti.
Podobne sa stavia k tejto problematike aj Elena Marόthy Šoltesová. V centre jej pozornosti je návrat najlepších príslušníkov zemianstva k slovenskému národu. Túto myšlienku rozvíja na láske medzi národné uvedomelou Oľgou a odrodilým zemanom Šavelským v románe Proti prúdu. Tento román bol veľmi kritizovaný Martinom Kukučínom, ktorý tvrdil, že nereálne rieši spoločenský problém.
Zostavajúci dvaja autori, čiže Hviezdoslav a Kukučín zastávali k zemianstvu odlišné názory než ich kolegovia Vajanský a Šoltesová.
Hviezdoslav sa začal venovať zemianskej problematike už v diele Hájnikova žena. Už tu vystupuje proti nereálnym predstavám o návrate zemianstva ako vedúcej sily do národného organizmu. V dielach Ežo a Gábor Vlkoliský potvrdzuje túto myšlienku, ba čo viac zobrazuje postupný zánik zemianstva ako spoločenskej vrstvy. Tento fakt potvrdzuje Gáborovym priženením sa do sedliackej rodiny.
Tento istý názor zastával aj Martin Kukučín. Bol presvedčený o duchovnom i hmotnom úpadku zemianstva a o jeho neschopnosti stať sa vedúcou silou národného života. Vykresľuje to napríklad v poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie a na jej hlavnej postave zemana Aduša Domanického. V románe Dom v stráni zachytáva postupné klesanie sily patriarchálneho sedliactva a dedina sa začína spoločensky členiť na bohatých a chudobných.